Ako prežiť domáce vzdelávanie

Domácemu vzdelávaniu sa venujeme v našej rodine dlhodobo, nevpadlo nám do domácnosti až v čase pandémie. Náš syn je doma 7 rokov, keď nepočítam jednen neúspešný pokus o adaptáciu v školskom prostredí. Zodpovedne musím povedať, že domáce vzdelávanie je dlhodobo iný životný štýl a z toho vyplývajúci aj iný vzťah k učeniu sa. Nemyslím si, že prenesenie školy do domácností v čase núdze, je v skutočnosti domáce vzdelávanie ako ho poznáme my, a preto sa v mnohom neodvažujem radiť (najmä čo sa týka tipov na zvládanie konkrétneho školského učiva). U nás doma hrá škola a školské učivo podružnú úlohu. Máme zároveň dlhodobo jasné, na čom chceme naozaj pracovať – to sú záujmy a témy, ktorými syn žije, je to vedomí nácvik sociálnych zručností, vedomá práca so sebou samým, sebamotivácia, samostatnosť a tvorivosť. Rodičom dnes škola vpadla do domácností, spolu s ňou aktivity a plány, ktoré si sami nenaplánovali (na dlhodobom domácom vzdelávaní máme vlastné plány a predstavy, čo kedy robiť). Veľmi rodičom držím palce a skromne ponúkam pár tipov, ako sa z toho stavu nezblázniť. 

1.     Adaptovanie na zmenu je alfa omega a vyžaduje čas

Každý deň je nový začiatok, nie každý deň ide podľa našich predstáv. Čo však skutočne pomáha, je venovať sa sledovaniu seba a svojich potrieb a možností (to platí aj na deti, poznávanie seba v novej situácií je rovnako ich úloha ako naša). Odporúčam, radšej ako rýchlo rýchlo preberať novú látku, skôr opakovať a získať tak čas na hľadanie jednak časovo-priestorových možnosti, ale aj emočných a energetických možnosti. Proste hľadať ako nám to vyhovuje najviac - to chce čas a všímavosť. 

Začnime od seba, určujeme totiž celkovú atmosféru a nastavenie aj u detí. Rodič potrebuje nájsť cesty ako spracúvať vlastný hnev a strach, či iné pocity, ktoré z tejto situácie vyplývajú a majú vplyv na jeho reakcie. Ja napríklad pri práci so synom vedome dýcham (nádych, zadržanie dychu na 4 a potom výdych), predchádzam tak nahromadeniu emócií a výbuchu.

Rovnakú všímavosť je dobré aplikovať na dieťa - čo cíti, čoho sa bojí, na čo sa hnevá – odporúčam brať tieto rozhovory ako rovnocenné školskému učivu. Najmä na začiatku tejto novej cesty to má veľký zmysel, neskôr ako by ste našli, predídete zbytočným krízam.

Skúste si predstaviť, že ste nastúpili do novej práce. Nové prostredie, nové zručnosti a šéf na vás od prvého dňa bude tlačiť. Extra tlak ničomu nepomôže, nebudete napredovať tak, ako by ste v novej práci chceli. Lepší výsledok dosiahnete pomalšie, postupnou adaptáciou, hľadaním svojho miesta, skúšaním. Veľmi odporúčam začať tým, čo dieťa baví, čo ho aspoň trocha láka a ide mu to – chuť poznávať je veľmi veľmi dobrý pomocník (paradoxne by podľa mňa teda mala byť nevyhnutnou podmienkou vzdelávania vôbec, ale o tom inokedy). Po pár dňoch, či týždňoch skúšajte pridávať aj ostatné, ale nebuďte na seba ani na deti prísni.

2.     Učenie sa školských vecí nie je všetko, treba na to ísť s rozumom

Škola často stojí na vynucovaní si a kontrole. Nám sa osvedčilo nechať dieťa niesť časť zodpovednosti, neprenasledovať ho s tým, čo by mal robiť a nerobí. Človek je tvor inteligentný, od malička sleduje, aké má dôsledky jeho konanie a nekonanie. Dieťa nenapreduje vďaka tomu, že na neho nahučíme, ale vďaka tomu, že pochopí, čo pre neho má a nemá zmysel. Buďme radi, ak naše dieťa nerobí veci, ktoré sa majú robiť, len preto, že sa majú robiť! Je to prejav inteligencie a samostatnosti, podporujme ho v tom, pomôžme mu pochopiť reálne dôsledky, nech vidí zmysel, nech sa nepodriaďuje slepo autorite. 

Prakticky najdôležitejšie pravidlo sa týka balansu medzi samostatnou prácou dieťaťa a spoluprácou, aj keby samostatná práca znamenala vyfarbovanie (kľudne aj 10 ročného dieťaťa, nevadí to, nemusí hneď samé počítať kvadratické rovnice). Skúšať si samostatnosť je veľmi dôležité, pre dieťa, ale aj pre duševné zdravie rodiča. U nás si jasne rozdeľujeme čas na samostatný a spoločný a dodržujeme to (máme to nakreslené, vizualizované na umývačke riadu, všetkým na očiach). Žiadne pokusy o „iba toto“ a „pozri len toto“ - nie, dieťa musí počkať až bude čas, keď robíme veci spoločne. Syn si občas píše poznámky, čo všetko chce s nami prejsť, čo nám chce ukázať, to mu pomáha. Ono to nepôjde hneď, ale vytrvalosť ruže prináša! A tiež kľudné reakcie (nie výbuchy) dokážu urýchliť nastavenie času v prospech všetkých (nájdite si mantru, ktorú vždy zopakujete “teraz je samostatný čas, od jednej bude spoločný”).      

Menej je viac, zredukujte si učivo, tak aby ste prešli len podstatné. Dieťa nemusí byť ako wikipedia. Ani vy nie ste. Nikomu to nepomôže a vytvára to zbytočný tlak. My odporúčame využiť tento čas skôr na učenie sa tzv. životných zručností, nakoniec sa zídu deťom často viac ako vedomosti – napr napíšte spolu nákupný zoznam, naplánujte jedálniček, upratujte spolu, venujte sa rozhovorom (nie výčitkám a tlaku, ale pochopeniu, počúvaniu – teraz je na to čas, môže nám to všetkým zlepšiť naše vzťahy). U nás sa v  týchto dňoch školskému učivu nevenujeme vôbec, pretože na to nemáme sústredenie. Ale robíme veľa ručných prác, kreslíme a počúvame audioknihy, varíme a rozprávame sa. 

Na koniec sa chcem opäť vrátiť k tom, že záujem a chuť poznávať je kľúč k úspechu – robiť niečo čo nás nebaví a ešte nám to aj nejde, to je veľmi záťažová situácia! Ani my dospelí ju nepodstupujeme tak často ako deti (predstavte si, že by sme museli každý jeden deň ísť na úrady vybavovať príspevok na opatrovanie dieťaťa, mňa z tej predstavy mrazí). Často sa učenie dezinterpretuje a hovorí sa, že je to boj, lebo život bude tiež boj. Ano, život je boj, ukazuje to aj táto nečakaná pandémia, ale bojovať vieme iba vtedy, keď vidíme zmysel a nachádzame aj v tom boji aspoň zrnká radosti. Prekážky lepšie prekonávame vtedy, keď vidíme zmysel, na niečo sa tešíme. Preto naše nazásadnejšie odporúčanie je využite tento čas na to, aby ste s deťmi našli to, čo ich baví. Škola ich o tento záujem často oberá (česť výnimkám). A keď vám to nedá, tak hľadajte v záujmoch detí aspoň čriepky toho školského, radšej ako sa spoločne mučiť školským a netušiť, aký to má celé zmysel a čo nás na tom vlastne zaujíma.

Autorka článku, Mgr. Kristína Převrátil Alexy, vystudovala sociologii na Filozofické fakultě UK v Bratislavě. Pracovala u telco operátora, v mediálních a reklamních agenturách. Kromě marketingu se věnuje homeschoolingu, neurodiverzitě, „gifted children“ a vzdělávacím řešením. (https://www.ideology.sk/)

Unschooling je přístup ke vzdělávání zaměřený na dítě, jeho zájmy a názory. Vychází z předpokladu, že všechny děti jsou přirozeně zvídavé a chtějí se učit novému. Rodič pak figuruje jako facilitátor, rozvíjí zájmy dítěte, zprostředkovává informace zcela bez nátlaku. Učení probíhá v přirozených situacích, využívá metod aktivního učení. Klíčový je rozvoj kritického myšlení.

Homeschooling je vzdělávání dítěte mimo prostředí školy, hlavním vyučujícím je rodič, který rozhoduje o tom, kdy výuka začíná a končí, kdy je čas na odpočinek, jaké látce se budou věnovat apod. Homeschooling neprobíhá pouze doma, děti jsou často vzdělávány i v prostorách muzeí a výstavních síní, knihoven či přírody. Nemělo by probíhat izolovaně. Zvláště u dětí, které mají deficity v sociálních a komunikačních dovednostech je naopak důraz na sociální začlenění velmi důležitý. Mnoho rodin v rámci homeschoolingu vzdělává své děti v komunitách.

Současná legislativní úprava umožňuje v České republice individuální vzdělávání na 1. i na 2. stupni ZŠ, a to podle § 41 zákona č. 561/2004 Sb., o předškolním, základním, středním, vyšším odborném a jiném vzdělávání (školský zákon), ve znění účinném od 1. 9. 2016. O povolení individuálního vzdělávání rozhoduje ředitel školy, kam byl žák přijat k plnění povinné školní docházky, na základě písemné žádosti zákonného zástupce žáka a vyjádření školského poradenského zařízení (Pedagogicko-psychologické poradny a Speciálně pedagogická centra). Vzdělávání v rámci individuálního vzdělávání se realizuje podle školního vzdělávacího programu školy, ve které je žák přijat k plnění povinné školní docházky. Je závazný pro žáky i jejich vzdělavatele. Během pravidelných přezkoušení ve škole žák prezentuje portfolio s prací za poslední sledované období. Pokud žák úspěšně neabsolvuje pravidelná přezkoušení nebo rodič nedodržuje podmínky individuálního vzdělávání stanovené zákonem, je v kompetenci ředitele spádové školy individuální vzdělávání zrušit.

Mgr. Lenka Bittmannová